Vzťahová výchova mojimi očami

Vzťahová výchova či budovanie vzťahovej väzby.

Niekomu by sa mohlo zdať, že ide o novodobý výmysel, pritom to však vôbec nie je tak. 

Jej základným princípom je budovanie väzby medzi bábätkom a kontaktnou vzťahovou osobou, väčšinou v prvom rade mamou a následne otcom. Toto puto sa buduje najmä bezprostredne po pôrode a prvých mesiacoch/rokoch života dieťatka. 

Je to v podstate taká intuitívna výchova, prirodzená, dieťa považuje za partnera a nie objekt autoritatívnej manipulácie. Názov vzťahová jej dal až americký pediater William Sears. Viac informácií nájdete napr. http://www.askdrsears.com/topics/parenting/attachment-parenting

Zhrnúť by sa jej princípy dali do 6 základných bodov (ak niektorý nie je možný, dá sa posilniť niektorý iný):

  • Vytvorenie väzby po pôrode - bábätko, ktoré príde na svet, očákava len a len kontakt s mamou, ktorú pozná z pobytu v jej brušku. Bábätko nevie, že ho treba odvážiť, zmerať, čokoľvek iné (samozrejme, pokiaľ nejde o život ohrozujúcu situáciu)  a teda prirodzene sa chce túliť k mame a postupne samé prisať k prsníku. Nepotrebuje pomoc, zvládne to samé na maminej hrudi. Bonding, teda priloženie dieťatka k mame na aspoň dve hodiny po pôrode, je veľmi dôležitý aj pre správny začiatok dojčenia. 
  • Dojčenie - viac sa mi páči kojenie, i keď je nespisovné,myslím. Tých rád v okolí, ako treba kojiť každé 3 hodiny, maximálne 15 minút, že mliečko je slabé, že je ho málo, tých je veľa. A bohužiaľ, počúvnutie týchto rád často prispeje k tomu, že sa z kojenia naozaj stane problém. Vedeli ste, že materské mlieko sa tvorí podľa dopytu? A kde nie je dopyt, nebude ani ponuka... A že nemôže byť slabé, to je iná kapitola. Veď príroda by predsa nedovolila, aby mliečko pre mláďa bolo slabé. Ona totiž netuší, že my tu máme nejaké iné možnosti umelých náhrad. A režimové kojenie často môže spôsobiť aj iné problémy. Inak, dojčenie, kojenie, volajte to ako chcete, nie je len o jedle. Bábätko má aj iné potreby, ktoré si ním potrebuje uspokojiť. 
  • Nosenie dieťaťka – v správnom, ergonomickom nosiči alebo šatke, dáva bábätku pocit istoty a je príjemné aj pre nosenca, aj pre nosiaceho. Kontakt s mamou je to, čo v prvých mesiacoch svojho života očakáva. Je veľmi nápomocné aj pri budovaní väzby s tatinom. Kontakt je právo to, čo pomáha aj kojeniu aj uspokojeniu potrieb bábätka. A tie voľné ruky, to je príjemný bonus. Diskusií na tému rozmaznania až po pokrivenú chrbticu sa nájde veľa, kto však chce, správne informácie si hľadá. Napr. aj v skupine nosiacich rodičov na FB: Nosíme naše deti.

     PS: občasná nemožnosť si sadnúť alebo uspávanie na fitlopte dá zabrať, no ja osobne radšej uspávam svoje nespokojné dieťa v náručí ako "natriasaním kočíka".

  • Spoločné spanie – či v jednej posteli s rodičmi alebo v prirazenej postieľke bez bočnice, každému vyhovuje niečo iné, spoločné spanie dáva dieťaťu pocit istoty. Uľahčuje kojenie a dokonca znižuje výskyt SIDS (náhle úmrtie bábätiek), dieťa sa cíti bezpečne a spokojne. Ono totiž netuší, že tá tma nie je divočina ani nič život ohrozujúce, že byt je bezpečné miesto. Je plne odkázané na blízku osobu a inštiktívne ju očakáva pri sebe. Tiež radšej spíte pri partnerovi ako sami?
  • "Vyplakanie" - nie! - k tomuto sa mi ťažko vyjadruje, lebo je to pre mňa nepochopiteľné. Ako by sa vám páčilo, keby ste prišli za partnerom, kamoškou, mamou, že máte problém a oni by odišli? Veru, nič príjemné, často však počúvame, že deti vymýšľajú, vynucujú si pozornosť, budú rozmaznané, a kopu iných vecí. Dieťatko nikdy neplače bezdôvodne, je potrebné hľadať príčinu a pomôcť mu. Ak by dlho plakalo bez odozvy, pochopilo by, že je to zbytočné. Že je zbytočné dávať najavo svoje potreby a pocity, keď aj tak mama (nikto) nezareaguje. Dieťa je vystavené stresu a úzkosti. Bábätká nemanipulujú, len dávajú najavo svoje potreby.
  • Rovnováha – je veľmi dôležitý bod, tu sa mi páči myšlienka, že život sa zrazu netočí okolo dieťaťa, dieťa žije s nami náš život. Život nekončí, len sa mení a my mu ukazujeme, ako žijeme. Nie, že žijeme len preňho. Vzťahová výchova je o hľadaní rovnováhy, láskyplnom stanovovaní rozumných hraníc (nie preto, že ja to tak CHCEM, A HOTOVO) a vzájomnom rešpekte. Každý z nás ma svoje hranice iné, rešpektujme sa navzájom s deťmi aj s partnermi. 

Tento typ výchovy sa často mylne považuje za voľný. Naopak, vyžaduje veľa trpezlivosti, zručností, učenia sa... Prvé mesiace veľa dávame, postupne zbierame plody svojej úrody v podobe vyrovnaných mladých ľudí. Hranice stanovujeme s rozumom, s láskou, s rešpektom. Nie preto, lebo. Preto, že je niečo správne. Dávajme deťom možnosť voľby toho, čo ovplyvniť môžu. Učme ich niesť za svoje rozhodnutia zodpovednosť. Lebo aj o tom je sloboda. 

Deti sú často naši najväčší učitelia.

A celé je to len návrat, sám k sebe, k inštinktom, k pocitom, ... 

„Netreba veľmi vychovávať, treba pekne žiť, dieťa sa pridá,“ Ivan Štúr, psychológ

 

Tento web používa súbory cookie. Ďalším prechádzaním tohto webu vyjadrujete súhlas s ich používaním.